sebapoznanie

Poznáte ten dôverne známy pocit mal/a by som konečne niečo so sebou robiť... Niekoľkokrát denne sa prichytíte pri myšlienke, že ste sa dostali do určitej fázy života, kde by sa malo niečo zmeniť, pretože súčasný stav je už nevyhovujúci. Robíme rozhodnutia, chceme sa snažiť, ale akosi sa nám veci po pár dňoch vymykajú spod kontroly. Pokusy a omyly opakujeme úspešne aj niekoľko rokov, možno sme bežci na dlhé trate a štafetu sme si ponechali na celý život. Chceme zrejme zostať neprebudenými a sklamanými až na veky vekov. Amen si poviete, ak nechcete čítať ďalej a ste fajn zakuklení vo svojom pancieri sadla a nechce sa vám pozrieť hlbšie, čo je za tým nepoddajným materiálom. Píšem o chudnutí a poznám veľmi dôverne pocity človeka s nadváhou. Všetky sebaponižujúce a sklamané verzie chudnutia som si vyskúšala na vlastnej koži neúspešne až do 49 roku svojho života. Podľa veku som sa prebudila dosť neskoro, no ja som optimista a som nesmierne šťastná, že si raz pocity sklamania a bezmocnosti nezoberiem na druhý svet. Celý život som sa trápila nad otázkou, čo je vlastne bodom zlomu v našich životoch, ktorá nás odkopne pre zmenu. Mám za to, že vo väčšine prípadov to býva dôrazné upozornenie ohľadne zdravia v podobe choroby, diagnózy alebo varovné signály tela, ktoré postavia našu myseľ do pozoru a spustia reakcie strachu. Nastáva obrat v našich životoch, keď robíme zmenu v mene strachu. Chudnutie robíme pod vnútorným tlakom s očakávaním, že sa varovné signály vytratia a my sa postupne vrátime do starých koľají. Zostanú s hrdosťou iba tí, ktorí zmenu životného štýlu berú ako výzvu k zmene vlastnej osobnosti. Tí, ktorí chcú opustiť nafúknutú bublinu tela a nechať z nej vyfučať aj svoju zónu ničnerobenia a konať. Ďalší poznatok pre zmenu života je ten, kedy nás netlačí zdravotný stav, žiadny prílišný tlak zvonka a predsa chceme zmenu a schudnúť. Nie a nie sa odhodlať, motivovať, len sa motkáme a čakáme na ten správny moment, ktorý akosi neprichádza. To je tá veľká väčšina z nás, keď iba čítame články a motivujeme sa aspoň počas čítania/ ako napríklad teraz/, no o pár dní už ani nebudete vedieť, že ste čítali článok od nejakej Oľgy a čo vám chcela povedať. Nie a nie sa odkopnúť a začať rázne konať. Ak zmenu NAOZAJ chceme, pomôže nám naštartovať naše verejné prehlásenie, o ktorom píšem v článku 2. Verejný sľub sebe samej pred ľuďmi, na ktorých mi naozaj záleží, aby som ich nesklamala. A vždy, keď budem mať snahu švindľovať, tak sa ozve kontrolka môjho ega a tá mi hneď povie, že hop. Aj keď som dala vo februári sľub s kamoškami, že schudneme do leta a viem, ako sa mi chudlo mojich 23 kilogramov pred 7 rokmi, aj tak sa pristihnem niekoľkokrát denne, že bez sľubu by som to už dávno vzdala. Darmo by som si hľadala pozitívne argumenty na chudnutie, hlava by vždy zvíťazila v mene vlastného komfortu ničnerobenia. Po bode zlomu a začatí chudnutia je potrebné počas chudnutia držať naštartovanú snahu pravidelnou vizualizáciou a preciťovaním sa do štíhleho tela. Poviem vám úprimne, no kto by si hľadal čas v tomto extrémnom svete a sadkal si a sníval?! No ak to nerobíte, zbytočne chudnete, hlave totiž potrebujeme dať pravidelné impulzy, čo chceme od nej, ako sa má naučiť „chovať“ ako štíhly človek. Začať sa od prvej chvíle chudnutia správať a cítiť presne tak, ako to chceme vo finále a robiť tak dovtedy, kým sa tým staneme. V tejto novej rýchlej a múdrej dobe sa potrebujeme ako ľudkovia naučiť myslieť opačne. Ak niečo chcem, najprv JA musím dať a potom dostanem. Nie naopak. Čiže najprv snaha a potom výsledok. Ak ste ešte nezačali, výzva k akcii môže byť najbližšie pre vás hoc aj ihneď po sviatkoch :-) Oľga