sebapoznanie

Toľko som váhala, či si mám založiť svoj blog, až som si dnes povedala, že idem na to ! OK. Ale prečo chceš blogovať? To bola moja prvá otázka, čo ma napadla. No veď práve preto som doteraz váhala! Toľko nepríjemností sa mi totiž podarilo v živote úspešne vyriešiť, že cítim potrebu podeliť sa so svojimi myšlienkami. Od malička rada pozorujem ľudí a neustále som sa s nimi porovnávala. V každom veku. Nebolo to však dobré. Skoro vždy som sa cítila menejcennejšia ako tí druhí. Až neskôr som si uvedomila, že moje sebavedomie je tak nízke, že nižšie klesnúť už ani nemohlo. Odrážalo sa to v okrem iného aj v nadváhe a miesto toho, aby som si život skvalitňovala, tak som pomaly upadala. Vôbec som si nevedela odpovedať na otázku, čo vôbec chcem od života? S takýmto sebavedomím a s váhou, ktorá stúpala k osemdesiatke, som si uvedomila, že sa celý život rýpem v tých istých bolestivých myšlienkach o sebe, až mi to začínalo vadiť. Najväčším problémom ľudí dnešnej doby je, že nevieme nájsť kľúč k sebe samým. Ani ja som sa v sebe vôbec nevyznala. Myslela som si, že problémy okolo mňa vytvára zlý osud a ľudia. Rodičia, rodina, šéfovia, vláda, osud, choroba mojich milovaných... mala som o tom všetkom v sebe dokonalý chaos. V škole ani doma ma neučili, ako byť šťastným a spokojným človekom. Keď sa mi niečo nepríjemného dialo, hľadala som vinníka. Keď som sa ale ja sama ocitla v roli obviňovanej, tak som zostala utiahnutá a začala som sa cítiť ukrivdená. Utiahla som sa do svojej ulity a pitvala naďalej svoje myšlienky. Časom som si uvedomovala svoje negatívne nastavenie , no nevedela som sa ho zbaviť. Čím viac som sa o to snažila, o to viac som sa cítila horšie. To, čo mi naozaj vadilo bolo, že som nechápala, čo som komu urobila, prečo sa takéto „veci“ dejú práve mne! Som rada, že som sa narodila v dobe, keď sa múdrosti vekov spájajú do sebapoznania. A nové svetlo do života sa môže zrodiť v tej najväčšej tme. Nebola to jednodňová cesta. Viem, že je to cesta na celý život. Hľadať prostredníctvom krátkych akcií, vedúcich k sebapoznaniu som ale začínala chápať súvislosti. A to bolo dobre. Posúvala sa ďalej. Učila som sa s odstupom pozerať na to, čo som si celý život v hlave nahromadila. Vždy podľa aktuálnej situácie, ktorá ma rozhodila. Učila som sa „opačne“ myslieť. Hlava však často nechcela pustiť. To, čo mala pekne uložené vo svojom súbore a používala ho toľké roky, sa nedalo len tak vymazať. A pozitívne myslenie v negatívnom rozpoložení nefungovalo, pretože podvedomé postoje a emócie nepustili. Musela som na ti ísť inak. Veľmi som to chcela objaviť , zmeniť sa a tak som si postupne pritiahla do života také cestičky, ktoré viedli k uvoľneniu a vnútornému pokoju. A presne o týchto cestičkách budem písať.