sebapoznanie

Často dumám nad otázkou, prečo je tak ťažké nakopnúť sa v živote k akejkoľvek zmene. Zmeniť prácu, ktorá nás nebaví, prestať fajčiť, menej piť, začať sa inak stravovať, či pravidelne cvičiť. Dôvod je jednoduchý. Nechce sa nám opustiť pozitívne pocity starého návyku aj napriek tomu, že vnímame negatívne dôvody, pre ktoré by sme sa chceli zmeniť. Nechce sa nám opustiť „istotu“ práce, za ktorú nás platia, potrebujeme mať pôžitok a pocit upokojenia, keď natiahneme do seba cigaretový dym, alebo upokojiť potrebu dať si alkohol, alebo zanechať nadobro ten slastný pocit z obľúbeného jedla či sladkého a ani sa nám nechce opustiť naše zateplené miestečko domova a makať na sebe niekde v mučiarni. Vidina toho, čo by sme chceli je síce pekná, no vzdialená na míle ďaleko. Vo svojich 49 rokoch som aj ja mala vidinu štíhlosti, no to bolo všetko. Odkopnutie sa nekonalo, nebolo nič, čo by bolo pre mňa ako raketa, ktorá by ma vystrelila na obežnú dráhu chudnutia. V 2006 roku sa mi však dostala do ruky kniha dnes už nebohej Edity Sipeky a jej Vysoká škola chudnutia. Konečne niečo, čo ma dostalo do úzkych a vyburcovalo moje vnútro tak, že som sa rozhodla skúsiť x miliónty krát zase schudnúť. Edita krátky čas vydávala svoj časopis o chudnutí a tam som čítala jej výzvu na zapojenie do súťaže chuduliek. Mali sme zaslať svoje aktuálne guľaté foto a čakať, či prejdeme cez užší výber. Bolo veľké hurá, bola som vybraná a začala na sebe pracovať. No asi po troch číslach jej časopis zanikol a ja som sa cítila ako ryba na suchu. Pokračovala som si sama, „ bez dozoru“. Často som mala pocit vzdať to, no výsledky chudnutia boli už tak viditeľné, že som nakoniec pokračovala. Len som stratila ochrannú ruku nad chudnutím. Výsledok bol nakoniec veľmi uspokojujúci , mínus 23 kíl. Pekne som si držala váhu niekoľko rokov, až kým mi do života nevtrhol uragán. Problémy v manželstve, úmrtie mojej maminky boli na niekoľko dlhých mesiacov v mojom živote etapou, kde som musela zastaviť všetko to, čo som si s láskou vypestovala. Na dobu dlhého jedného roka som bola nútená zanechať aj cvičenia jogy a začať žiť úplne odznova v podmienkach, v ktorých som sa necítila ani trochu dobre. Po čase sa mi manželské spolužitie zachránilo, môj smútok za maminkou sa stíšil, no bolo treba riešiť moje DPH a síce pribratých 7 kíl! Nechcelo sa mi to veriť, čo som to urobila! Všetky moje teórie o chudnutí z roku 2006, ktoré som veselo šírila, boli fuč, nič nezaberalo, písala som si každý deň vyše roka zápisky so snahou a predsavzatiami, až som zistila, že síce som trochu inak jedla, aj trochu cvičila, no nemala som iskru. Bola som ako zaseknutá platňa, stále sa točiaca s túžbou a hnevom nad sebou, že sa mi nedarí. Prestala som si písať denník chudnutia, lebo som bola sklamaná, že sa schudnutie nekonalo! Nemám rada nedokončené veci, hlavne tie v mojej hlave. Doriešila som si síce svoje problémy, no tá váha... tá stále ešte žiadala dokončiť. Začala som znovu cvičiť svoju milovanú jogu a čakala, že to stačí. Nestačilo. Za niekoľko mesiacov som zistila, že je to málo! Dobrou správou pre mňa bola iba skutočnosť, že som prestala priberať. No nezdravé staronové stravovacie návyky som nedokázala ani za svet zmeniť. Stále som čakala, že ráno sa budem viac cítiť nadšená, že hádam večer nebudem jesť iba málo, že si pripravím viac ovocia a zeleniny, no miesto toho som sa pristihla, že to zvrátene robím ešte vytrvalejšie presne naopak! Srdce chcelo, no hlava nepustila... Pred nedávnom som sa čítala článok, čo urobiť , ak chceme v živote naštartovať zmenu. Medzi celou teóriou ma zarazila jedna vec, ktorá ma zaujala. K naštartovaniu a k bodu zlomu pre akúkoľvek zmenu, ktorá sa nám doteraz nedarila, je treba urobiť akési verejné vyhlásenie pred rodinou, známymi a podobne, či dať sľub sebe samým. Zaujalo ma to preto, lebo sa mi to zdalo smiešne, aby som vystúpila napríklad pred mojimi deťmi a povedala im, že teraz ide vaša mamička chudnúť! Na druhý deň som niečo robila a zrazu ma osvietilo! Veď keď som začala chudnúť , tak ma okrem iného odkopla aj Editina súťaž! Tam som si dala ten sľub, že idem do súťaže a niečo vydržím! No to je dobré, hovorím si, predsa len tam bola forma verejného sľubu. Ale čo ma teraz odkopne? Zase som to nechala byť a nezaoberala som touto otázkou. Po novom roku sa mi podarilo zhodiť 2 kilá a váha sa mi zase zastavila. Chýbal mi zase môj vnútorný motor. V jeden pekný piatkový večer sme sa stretli tri výborné kamarátky na našom pravidelnom „zasadnutí“. My sme asi čarodejnice, lebo naše stretnutia vyčarujú prinajmenšom takú energiu radosti, že nám chýbajú už len krídla. Tento krát sme sa zase rozšupli. Každá jedna z nás hovorila o tom, ako by chcela do leta schudnúť , ale že sú neisté samé so sebou. A vtedy mi to došlo! Dajme si sľub a budeme sa podporovať, že do leta každá z nás schudne na svoju vysnívanú váhu! A už to bolo.  Kamoška ihneď chytila papier, pero a pravítko a začala kresliť tabuľku. Ešte neviem, koľko kíl to bude do leta, no teraz mám o 3,5 kg menej. Pristihujem sa, že by som bez tohto “ verejného sľubu“ už dávno zabudla na ten svoj vnútorný a veselo si udržiavala staré návyky. Lákajú ma stále múčne sladké jedlá a vtedy je poruke náš sľub vydržať, pretože nechcem sklamať seba, že vypadnem z takejto milej hry na kilá  Neberiem to ako súťaž, je to proste môj verejný sľub sebe samej. Už som naskočila do vlaku, už nemienim vystúpiť len na konečnej stanici. A zatiaľ si idem tú cestu s radosťou a nadšením vychutnať. A je tu ešte jedna vec. Robím to pre svoju vlastnú sebaúctu a nie pre schudnutie. Dlho som nevedela, čo toto slovo naozaj znamená, no o tom nabudúce.