sebapoznanie

Začala som druhý mesiac chudnutia s kamoškami. Cez víkend som podávala „mesačné hlásenie“. Je to len mesiac, no prvé poznatky už mám zaznamenané. To najdôležitejšie je, že sa začínam cítiť oveľa lepšie. Nemyslím teraz na oblečenie. Ale tam vo vnútri. To nekonečné odkladanie začiatku chudnutia na zajtra, ktoré nebolo a predlžovalo sa z mesiaca na mesiac, to je naozaj náročné. Mojej hlave to ale bolo šumafuk. Hlavne, že dostala svoj prídel podľa starých návykov. A iba posunula po 20 minútach svoj signál sýtosti zo svojho softvéru do pocitu plného brucha. No to, že vo mne bola pridusená úplne iná žena, to jej bolo úplne jedno. Rozprávala som sa nedávno so ženami po cvičení o chudnutí. Každá pritakala, že áno, máme chudnúť hlavou a nie diétami. No keď som sa spýtala, ako to bude s tou hlavou, tak zostalo ticho. Snažíme sa všetkými možnými trikmi oklamať hlavu aj brucho, keď chceme schudnúť, no to, čo je v našej databáze uložené hlboko vnútri, to je potrebné preskúmať. Pekne sa posadiť , vziať si papier a pero a začať si písať, kde nás tlačí topánka. Dovoľujem si tvrdiť, že málokto preskúmava a spracúva hĺbku svojich pocitov. Naučení sme, že nadváha je otázkou správneho stravovania a dostatočného pohybu. Znížiť príjem a zvýšiť výdaj. Veľmi jednoduché počty, že? Len tá hlava keby nás pekne niesla a verila všetkým tým novinkám, ktoré by mali byť postupne a potom natrvalo v našich životoch! Takže na tú hlavu by sa malo nejako inak začať pôsobiť. Lenže ona nepočúva príkazy, ani doprosovania a veľmi rýchlo odhalí aj naše taktiky. Čo teda na ňu môže zapôsobiť? No predsa pocity! Jediným a najspoľahlivejším komunikačným kanálom medzi našimi reakciami a chovaním sú naše pocity. „Nedarí sa mi schudnúť“ . „Neviem odolať nezdravým jedlám“. „Som lenivá alebo nemám kedy chudnúť, ani cvičiť“. Toto asi nie sú príjemné pocity... Čo myslíte, je možné, aby ste sa cítili nepríjemne a pritom chudli? Mám na mysli bežné okolnosti, nie chudnutie v nadmernom strese či počas choroby. Môžeme mať pocit viny, zlosti, zúfalstva zo seba a pritom chudnúť? To je nemožné. Tou najlepšou kontrolkou na ceste k štíhlosti sú práve pocity viery v seba , nadšenie a radosť. To je naše palivo, ktoré spaľuje tukové bunky. Už vás takto na diaľku „počujem“, ako si myslíte, že to je pekné, len ako tieto pocity vydolovať? Kde vziať pocity pudu sebazáchovy, ochoty zrazu sa cítiť ako iný človek? Hovoríme si: no keď uvidím tie prvé kilá dolu, tak aj pocity budú. A čakáme, kedy ... a zase sa to točí do kolečka. Takto „hlava“ fungovať nebude... ...Prenášam sa do svojho sveta snívania. Odsúvam na chvíľu ten pocit mizernosti a beznádejnosti so svojou nadváhou. Tam vo svojom vnútri si predsa viem tak pekne predstaviť, že môžem byť iná. Úplne iná. V tomto svojom svete som bez myšlienkových bariér a môžem všetko. Môžem si dovoliť cítiť sa prirodzene a nehrať sa na žiadnu bezmocnú chudinku, ktorá sa necháva vydierať svojimi pocitmi. Viem, že sa nechcem uknedliť a trčať doma zalezená alebo pri zákusku a káve sa iba sťažovať kamoškám na svoj ťažký údel. Už nie som ako robot, ktorý je naprogramovaný a robí presne tie isté úkony, ako včera. Už nie som bezmocná bábka, ktorá sa necháva unášať iba tým, čomu dnes verí. Že sa nedá, že nedarí sa, že nie je kedy, že nesmiem. Som viac, než iba bublina nespokojných pocitov, ktorým verím na milión percent, lebo mám na to svoje dôkazy. Stačí pomyslieť na váhu a viem, že váha nie je v mojom prípade smerodajná. Mám v sebe svoj vnútorný zázrak, na ktorý verím. Viem, že som tvorcom. Viem, že pocity, nech sú akokoľvek nepríjemné , dotieravé a nechcú z hlavy preč, viem vymeniť za lepšie. Nevtláčam silou mocou pozitívnu myšlienku. Iba lovím v mysli, aká myšlienka či pocit by boli v mojom prípade lepšie miesto tej odpornej. Viem, že nemusím mať „výpadky pamäte“, keď idem niečo zjesť a prebrať sa z kómy, až keď som naprataná kopcom. Viem, že sa môžem aj sústrediť na to, čo práve tlačím do hlavy. Iba ja môžem cítiť, aké to jedlo je. Cítiť to múčne, sladké, maslové a bez energie. Cítiť svoju pripútanosť a lipnutie na tom, čoho by som mala jesť menej. Zrazu to jedlo prestáva byť až také dôležité. Čím viac sa naň sústreďujem a skúmam kriticky svoje chute , o to menej si nezdravé jedlo užívam. Nemusím ho dojesť. A pritom som upokojila chuťové poháriky a dopriala si.! Hurá, je to posun vpred. A mám z toho aj dobrý pocit. To, čo som nechala na tanieri, „vystavujem“ a pridávam počas dňa všetky nedojedené jedlá. Večer vidím tú kôpku, ktorá sa nedostala do brucha. A prežila som to! A ešte tam niekde vo vnútri cítiť malú radosť zo seba. Zajtra chcem pokračovať. Je to ZÁBAVNÉ, pohrávam sa s týmito novými návykmi. Čo tak ísť ešte niekam ponaťahovať telo, ale nie si ublížiť! Iba si príjemne bez veľkej námahy zacvičiť. Vraj je dobrá joga, hovoria tí, ktorí ju cvičia. Zvedavosť zvíťazila, zacvičené! A bola to pravda, naozaj to bolo príjemné. A zase je to tam! Je to tam! Čo ? No ten dobrý pocit!!!! Je mi dobre, akosi ľahšie na duši i na tele. Tak toto má byť tým správnym palivom pre chudnutie? No keď áno, tak je to perfektné! Snívam si ďalej...akáže to potom budem?... „ Už asi tušíte, že sebaúcta narastá každodennou snahou. Toto je pravá sebaúcta, keď prekonávam každý deň svoju komfortnú zónu a v mene vlastnej spokojnosti robím veci s radosťou. A to ešte nie je všetko. :-)